Šahy/Bratislava
17. februára (TASR) - Patril k dlhoročným režisérom bratislavskej Novej
scény, ale význame sa zapísal aj do histórie slovenskej televíznej a
rozhlasovej tvorby. Od narodenia divadelného, televízneho a rozhlasového
režiséra Jozefa Pálku uplynie v sobotu 17. februára 100 rokov.
Narodil sa 17. februára 1924 v Šahách. V rokoch 1945 - 1950 študoval
vedu o umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Dramatický odbor absolvoval v rokoch 1944 - 1946 na Štátnom
konzervatóriu v Bratislave. Divadlu sa ako ochotnícky herec a režisér
začal venovať v bratislavskom divadelnom krúžku Štefánik. Prvé
profesionálne divadelné kroky absolvoval pod dohľadom skúsených
divadelníkov Drahoša Želenského a Márie Bancíkovej vo vtedajšom
bratislavskom Štúdiu Novej scény.
V rokoch 1949 - 1950 pôsobil ako režisér, dramaturg a umelecký šéf v
Divadle pracujúcich v Považskej Bystrici. Počas vojenskej prezenčnej bol
v rokoch 1950 – 1952 režisérom Armádneho rozhlasu v Bratislave a v
Prahe. Po vojenčine sa vrátil na dosky Divadla pracujúcich, ktoré už
sídlilo v Žiline, kde pôsobil do roku 1957. Jeho umelecké úsilie v tomto
divadle vyvrcholilo inscenáciou Schillerovej Márie Stuartovej (1957).
Žilinu v roku 1958 vymenil za Košice, kde do roku 1963 bol režisérom a
aj umeleckým šéfom činohry Štátneho divadla. Od roku 1964 do roku 1965
sa ako režisér podieľal na viacerých predstaveniach v ostravskom Štátnom
divadle.
Od roku 1965 pôsobil v Bratislave, kde svoje divadelné skúsenosti spojil
s Divadlom poézie (1966-1968), ale predovšetkým s Divadlom Nová scéna, v
ktorom pôsobil ako režisér do roku 1974. Na Novej scéne naštudoval
napríklad divadelné hry Skrotenie čertice (William Shakespeare, 1966),
Meteor (Friedrich Dürrenmatt, 1967), alebo Luigiho srdce (Ivan Bukovčan,
1973).
Medzi Pálkove významné počiny v bratislavskom divadelnom kontexte patria
naštudovania mnohých divadelných hier na doskách Slovenského národného
divadla (SND) v Bratislave. V SND režíroval Bukovčanove hry Kým kohút
nezaspieva (1969), Zažeň vlka (1970) či Slučka pre dvoch (1971). Medzi
vrcholy sa radí aj jeho naštudovanie hry Diabol a Pánboh (1965) od
francúzskeho dramatika, prozaika a filozofa Jeana-Paula Sartra a drámy
Iba nedorozumenie (1967) od ďalšieho francúzskeho existencialistu
Alberta Camusa.
Od konca 60. rokov minulého storočia sa intenzívne venoval aj televíznej
a rozhlasovej tvorbe. Z jeho početných televíznych inscenácií vynikli
Kocúrkovo (1969), To je chlap (1969), Mŕtve duše (1971), Hájnikova žena
(1971), Gábor Vlkolinský (1978), Ežo Vlkolinský (1978), Kraj sveta
Istanbul (1979) či Vojvodkyňa z Amalfi (1980).
V rozhlase režíroval pôvodné rozhlasové hry slovenských aj zahraničných
autorov. Experimentoval so zvukom, hudbou a dôraz kládol na optimálne
typové obsadenie, na farbu hlasu hercovho hlasu a jeho schopnosť
vytvoriť zvukovú atmosféru diela.
Jozef Pálka, ktorý výrazne ovplyvnil takmer všetky slovenské
profesionálne divadlá, ale aj televíznu a rozhlasovú tvorbu, zomrel 3.
februára 1982.
0